To si tak nastavím budík ako bežne, niečo okolo 6:20. Ešte stále v hlboko komatóznom stave úspešne odignorujem sadistické zvonenie, aby som bol asi o trištvrte hodiny neskôr preplesknutý do života pohľadom na displej a pocitom totálneho nestíhania. Na moje vlastné obrovské prekvapenie však už o cca 7:15 stojím oblečený, obriadený a kvázi použiteľný pri dverách, aby som len o pár minút neskôr stihol skorší spoj, ktorý, podotýkam, nestíham nikdy, lebo veď prečo, veď je SKORŠÍ.
Keď si však naopak privstanem trebárs o šiestej, je takmer isté, že ma klídek, do ktorého sa hodím, spoľahlivo učičíka až do tradičného 15 minútového meškania. Ak totiž ráno doprajem mojej úžasnej osobnosti dostatok času rozkvitnúť do plnej krásy, s presným príchodom do práce sa môžem rozlúčiť. Najlepšie zjavne fungujem v panike a v dobe, keď sa mozgové procesy ešte nestihli poriadne rozbehnúť.
A teraz otázka, dve: Čo s tým? Čo so mnou, pre boha živého?
