Tak teda - nerozumiem mužom, ktorí chodia (teda, skôr si vykračujú) so špičkami nôh roztiahnutými do písmena V (ženu s takouto chôdzou si ani nechcem predstaviť a chvalabohu, život ma doposiaľ podobným pohľadom neoblažil). Neviem, možno sú podobní šampióni inšpirovaní skokanmi na lyžiach, ktorí pred zhruba 15-timi rokmi takisto prešli podobnou zmenou po zistení, že týmto štýlom ďalej doletia, fakt neviem. Možno si i véčkochodci myslia, že s chôdzou tohto typu i oni v živote doletia ďalej a že dotyčné V znamená Victory. Ja osobne v tomto prípade radšej volím byť loser a nohy posúvam vpred po paralelných čiarach. Asi nie som predurčený na víťazstvá.
Rovnako, ak nie viac, nerozumiem seriálom nemeckej proveniencie. Čo ako sa snažia polapiť ma do svojich osídiel, stačí väčšinou pár sekúnd, aby mi zo spôsobu natáčania, výzoru hercov a špecifického vizuálneho filtra (či skôr jeho absencie :)) bolo hneď jasné, že o chvíľu niektorá z postáv osloví tú druhú Günther, na čo dotyčný odpovie "Neviem, Hildemar" a ja prepínam kanál. Jediný, komu som dal v živote väčšiu než párminútovú šancu, bol akurát inšpektor Derrick a aj to len vďaka jeho mutantoidnému vzhľadu a faktu, že v období môjho detstva nič iné v telke aj tak nešlo.
Ďalej občas nerozumiem ľudskej logike. Tá moja mi vraví, že oslavovať by sa mali (okrem bežných priateľských paruvypúšťajúcich veselíc) predovšetkým dosiahnuté úspechy a víťazstvá. Nie však u tak špekulatívneho živočíšneho druhu ako sme my - nás fascinuje skôr oslava zakúpenia tiketu než výhra samotná - možno práve preto sa neuveriteľné množstvá peňazí vyhadzujú na rizikové podujatia typu svadba, častokrát s veľmi pochybnou budúcnosťou končiacou búchaním kladivka a žiadosťou o ticho v súdnej sieni. Oveľa logickejšie mi pripadá usporiadať po výmene prsteňov len menší obed, ktorý by s pribúdajúcimi jubileami postupne naberal grády, až by pri 50-tom výročí manželstva konečne nadobudol onu vytúženú podobu vesmírnej (o)žranice, ktorú všetci očakávajú a na ktorú by bol vtedy i rozhodne lepší dôvod.
Ľudská logika má však iné pravidlá - my omnoho radšej zas a znova podľahneme ilúzii opätovného začiatku práve tak, ako máme radi rána sľubujúce, že práve dnes môže byť onen deň, keď sa náš život zmení nenávratne k lepšiemu. A preto radšej oslavujeme i veci neisté, hlavne nech je to tu a teraz - veď ak by sme nechali vzťah či iné riskantné podniky najprv preveriť časom, žiadna tancovačka ujúkačka by v polovici prípadov po pár rokoch ani nebola a my by sme prišli o príležitosť zasa raz sa vyzabávať z ľudskej podoby. No a keďže sa bavíme tak radi... :)
Fíha, práve zisťujem, že som to ako tak pochopil.
No toto, šikovná vec tento blog :)
