Pohodovej mládeže letné hemženie sa

Až tak zúfalo na tom síce nie som, moja missus je moja už dlho a dlho ešte bude, foťák ale slečnami občas nepohrdne, nemá to v povahe. To len ak by ste mi mali v nasledujúcej koláži pocit, že je tam tých dievčat priveľa. Že sa to tam nimi hemží. Ak ak sa vám náhodou zdá, že je zaostrené na takzvané "naughty bits" tak to je čistá náhoda, taký foťák som kupil, to tak on sám ostrí, aj som ho bol reklamovať ale mi povedali, že som sprostý a že mám byť rád, tak som rád. Preto teraz, poďho koláž, fotiek letných veľká skrumáž! Kto na ňu klikne, kúzlo sa mu stane! A keď už raz píšem, napíšem teda aj o hudbe, silno totiž pochybujem, že sa mi bude chcieť písať o Pohode ešte raz. Takže: dobré bolo všeličo, pekne mi festival odštartovali Puding Pani Elvisovej, príjemne prekvapili mladé slovenské kapely Uniques a Swan Brides, fajn boli Modré Hory, Lady Saw, moji obľúbení africkí Tinariwen aj ten kúsok z Matthewa Herberta, čo sme stihli. Fatboy Slim bol podľa mňa celkom OK, v tej dobe som už ale bol menej OK ja, takže asi toľko k objektívnosti. Na druhej strane, nasledujúci Oizo v O2 Arene mu to natrel a zaklincoval piatkový večer. V sobotu potom už spomínaní Swan Brides, vysoko explozívny zaačiatok koncertu Pary a rýchlo na Seuna Kuti & Egypt80 Fela's Band, čo bol nepochybne jeden z vrcholov festivalu, viď našlapaný a namakaný čierny chlapík v koláži. Skutočne úžasné. Zpovzdálí pri krútení odpočutí Blood Red Shoes pridali trochu rockovej šťavy, Richard Muller nezaujal, aj keď som mu dal šancu (normálne na neho nechodievam). Audio Bullys ale boli už iná káva, hotová smršť, klasa. Najviac som sa ale tešil na Mike Skinnera a.k.a. The Streets, ktorého mám napočúvaného komplet a poznám väčšinu jeho ABSOLÚTNE skvelých textov, kto viete anglicky, vygúglite si niečo. O to viac som bol zvedavý, ako ho prijme publikum, ktoré v kanonáde slov nemá šancu zachytiť všetky tie husté metafory a skvelé barové postrehy vyprážané v Skinnerovom tvrdom britskom akcente. Ale, čuduj sa svete, The Streets ovládli publikum aj bez slov, ktoré sú ich hlavnou doménou - šou bola svižná, skladby boli častokrát prerobené do tanečnejšieho a pohodovejšieho hávu a hlavne - Mike si splnil domácu úlohu na výbornú, naučil sa nielen Ďakujem a Dovidenia, ale hotovú plejádu slovenských inštrukcií a fráz, ktorými potom úspešne zmanipuloval dav, niečo ako Václav Havel o päť hodín skôr, až na to, že úplne inak. No a do toho kopa známych, náhodných stretnutí, cigánskych, ražniči, čínskych nudlí, kofoly, piva, bitter hrušky a tak. Veď viete, veď ste tam polovica aj tak sami boli. P.S. Ako som mohol zabudnúť - kúpil som si v piatkovej páľave klobúk, ale originál kovboj style, Lauči sa nám potom smial (Missus kúpila tiež, keď som jej povedal, že jej ho nebudem požičiavať :), že "naftári idú", "co nového v Texasu?" a "Jak se vede, Džejáre?" ale Lauči nevie, netuší, čo všetci kovboji vedia už dávno a to, že klobúk je na slnku superpraktická vec a že človeka hádže do veľkého klídku, po slovensky do pohody. A keď už na Pohode nejde o pohodu, tak neviem, kde inde. A niekde sa tie Mayovky a iné indiánky, čo som sa nimi v detstve kŕmil, museli prejaviť, že ano. Ešte aj teraz, keď toto píšem, ho mám na hlave. Vážne. Sám doma v klobúku, počúvam Seuna Kutiho, môj najväčší objav Pohody. Ako sa zdá, z roka na rok žeriem viac World music. Zaujímavé.